Technologické podmienky nastavovacieho stroja

Po vstupe látky do vyhrievacej zóny možno čas potrebný na zahriatie a tuhnutie rozdeliť približne na nasledujúce časti:

1. Čas ohrevu: Keď látka vstúpi do zóny ohrevu, trvá určitý čas, kým sa povrch látky zahreje na nastavenú teplotu.

2. Čas prieniku tepla: Po tom, čo povrch látky dosiahne teplotu tuhnutia, čas prieniku tepla potrebný na to, aby vlákna vo vnútornej a vonkajšej časti látky mali rovnakú teplotu tuhnutia.

3. Čas nastavenia molekuly: Keď tkanina dosiahne teplotu tuhnutia, čas potrebný na to, aby sa molekuly vo vlákne prispôsobili podmienkam tuhnutia.

4. Doba chladenia: čas potrebný na to, aby látka vyšla zo sušiarne a veľkosť látky, ktorá sa má zafixovať na ochladenie.

Čas tuhnutia, na ktorý sa zvyčajne odkazuje stroj na nastavovanie napínacieho dielu, sa často vzťahuje na čas potrebný pre prvé tri položky a štvrtá položka nie je do určitej miery zahrnutá. Ak sa jeden považuje za predhrievací efekt, potom sa čas tuhnutia vzťahuje len na čas potrebný pre druhú a tretiu položku, teda čas potrebný na prenikanie tepla a molekulárne prispôsobenie.

Čas potrebný na zahriatie a prienik tepla závisí od výkonu zdroja tepla, plošnej hmotnosti látky, tepelnej vodivosti vlákna a vlhkosti látky. Napätie tkaniny počas procesu tepelného tuhnutia má určitý vplyv na kvalitu tuhnutia, vrátane rozmerovej tepelnej stability, pevnosti a predĺženia pri pretrhnutí tkaniny.

Tepelná stabilita smeru osnovy sa zvyšovala so zvyšovaním presuvu v smere osnovy, zatiaľ čo tepelná stabilita smeru útku klesala so zvyšujúcim sa natiahnutím tkaniny. Priemerná sila jednotlivej priadze tkaniny po stuhnutí je o niečo vyššia ako u netvarovanej tkaniny a zmena v smere útku je zreteľnejšia ako v smere osnovy. Predĺženie pri pretrhnutí tkaniny po stuhnutí, smer útku klesá so zvyšujúcim sa stupňom natiahnutia, zatiaľ čo smer osnovy sa zvyšuje so zvyšujúcim sa posuvom.

https://www.hans-machinery.com/